Pastiersky list k roku viery

Milí spolubratia kňazi, drahí bratia a sestry v Kristovi!

Svetla ubúda, dni sa krátia a to je iba jeden zo sprievodných javov, ktoré už

neodmysliteľne patria k začiatku jesene. Okrem tohto začiatku by som chcel upriamiť vašu

pozornosť aj na iný začiatok – viac radostný a plný svetla i nových výziev – začiatok Roka

viery, ktorý na prahu 50-teho výročia otvorenia II. Vatikánskeho koncilu a 20-teho výročia

predstavenia Katechizmu Katolíckej Cirkvi, vyhlásil Svätý Otec Benedikt XVI. Stalo sa tak

ostatný štvrtok 11. októbra.

Tento Rok viery vnímajme ako záchranný liek a výzvu v čase, keď nielen

spoločnosť, ale aj samotná Cirkev prežíva vážnu krízu viery. Aj navzdory ubúdajúcemu

dennému svetlu sa už od začiatku tohto obdobia budeme spoločne usilovať o to, aby bolo

medzi nami viac svetla viery. Na našom Slovensku si ešte viac pripomíname neodkladnú

potrebu znovu objaviť krásu našej kresťanskej viery, keď súbežne s iniciatívou Svätého

Otca prežívame aj Rok sv. Cyrila a Metoda, ktorí nám túto vieru ohlasovali a vštepovali do

sŕdc i myslí.

Porta fidei – brána viery – sú prvé slová apoštolského listu Benedikta XVI.,

v ktorom všetkých veriacich vyzýva k obnove viery a k svedectvu. Chceme preto v jednote

s Nástupcom sv. Petra viac uvažovať a hovoriť o našej viere a chceme ju aj viditeľnejšie

uskutočňovať. Je preto na mieste zadefinovať si našu kresťanskú vieru hneď na začiatku.

Vieru môžeme opísať ponajprv ako vnútorný slobodný postoj úplnej odovzdanosti

Bohu. Znamená to zveriť sa Bohu v dôvere vďaka radostnej zvesti Evanjelia. Náš rozum sa

neustále pýta a dostáva odpovede v osobe Ježiša Krista. A potom je tu skúsenosť v úzkom

vzťahu s Ním, radosť z plnosti zmyslu života blízko pri Ježišovi. Ak chceme vyhlásiť, že

veríme, mali by sme Ho dobre poznať a mali by sme dobre poznať aj obsah našej viery – tá

je predovšetkým z ohlasovania – teda z počutia – a zároveň aj zo skúseností, z oslovujúcich

dobrých skutkov veriacich ľudí. Vo svojej viere totiž nemôžeme zostať sami, oddelení od

iných. Veríme v Boha spolu – spojení s Cirkvou. To si vyžaduje neotrasiteľnú vernosť,

trpezlivosť a dôveru v Božiu pomoc v každom čase: Aj keby som mal ísť tmavou dolinou,

nebudem sa báť zlého, lebo Ty si so mnou! (Ž 23, 4). Viera je na celý život – v dobrom i v

zlom. Jej naplnením bude stretnutie sa s Bohom z tváre do tváre.

Všetci dobre vieme, že dôležitejšie ako všetky naše slová o viere sú vždy skutky. Tie

najlepšie obhajujú našu vnútornú vieru. Na začiatku Roka viery sme preto vyzvaní obnoviť

a posilniť svoju vieru v skutkoch nefalšovanej kresťanskej lásky. Svedectvom máme oživiť

vieru tých, ktorí sa od Boha a Cirkvi odklonili a stratili sa v spurnom prostredí tohto sveta.

Keby sme prestali bojovať o vlastnú vieru, alebo aj o vieru iných, naše kresťanské korene,

ktoré v nás zasadili sv. Cyril a Metod, by už dávno vyschli a náboženstvo i Cirkev by sa

stali už len minulosťou. Preto, nemôžeme prestať bojovať. No, bojujme vždy s láskou!

Mám nádej, že vaši kňazi vám vo farnostiach ponúknu rôzne katechézy na tému

viery, púte do Večného mesta a na miesta účinkovania apoštolov Slovanov. Niektorí sú

dokonca pripravení pozvať vás na stretnutie s ľuďmi, ktorí zápasili o svoju vieru, aby vám

prišli odovzdať svoje svedectvo a povzbudiť vás. Starostlivosť o upevňovanie viery však

nespočíva iba na pleciach kňazov. Tým chcem povedať, že mi na srdci leží veľká starosť

o vieru v rodinách. Rodičov preto s naliehavosťou prosím, aby sa stali prvými svedkami

viery svojim deťom. Skúste sa s nimi spoločne pomodliť, aj napriek tomu, že ste to doteraz

ešte vôbec neskúšali. Spolu s nimi prichádzajte do kostola na sväté omše a častejšie

pristúpte hlavne k sviatosti zmierenia a k svätému prijímaniu. Vaše deti vás pozorujú

a kopírujú. Robia to, čo vidia robiť vás. Nestačí ich iba posielať, je potrebné ich do chrámu

vodiť a sprevádzať! Aj to dnešné evanjelium vás môže burcovať a zobúdzať z únavy, keď

si uvedomíte, že viera je tým najvzácnejším pokladom a najcennejšou perlou či investíciou

do budúcnosti vašich detí. Hoci by raz v živote mali stratiť všetko, len viera im pomôže

nestratiť zmysel života.

Vyzývam aj mladých vo farnostiach, aby vyšli zo svojich izieb, odlepili ruky od

klávesníc techniky a začali sa viac zaujímať jeden o druhého. V skutočných vzťahoch

sledujte spoločný cieľ a úmysel, urobiť pre farnosť a pre ľudí vo vašom okolí niečo pekné

a dobré. Nech vás spojí sv. omša, výlet či zbor, alebo rôzne služby pre život farnosti.

Hoci budete iba niekoľkí, nedajte sa odradiť, hovorte o svojej viere aj pred neveriacimi

spolužiakmi. Zbaviť sa nepohodlného počatého života, žiť v partnerskej neviazanosti,

rýchlo zbohatnúť, nestarať sa o potreby iných a nezapájať sa do ničoho čo posúva bližšie

k spoločnému dobru – je oveľa jednoduchšie ako žiť desatoro a rozhodnúť sa pre rozdávanie

a obetu vlastného života v službe iným.

Pokiaľ to len zdravotný stav dovolí, prosím aj dôchodcov, aby sa v tomto Roku

viery nebáli zapojiť do modlitbových skupín, hlavne do Ružencového bratstva či Modlitieb

matiek a otcov. Prosím vás o modlitby za vaše deti a vnúčatá a za ich vieru, ktorú tak ľahko

strácajú. Príďte a naplánujte si cestu na sv. omšu aj častejšie počas týždňa. Aj napriek

pútavému televíznemu programu si nájdite čas na ničím nerušené čítanie Sv. Písma.

Predstaviteľov našich samospráv, primátorov, starostov a poslancov, povzbudzujem

k tomu, aby sa nebáli priznať sa naplno k svojej viere. Veď aj kresťanská viera stojí v službe

spoločnosti. Nemožno ju striktne vyčleňovať. Je veľkým potešením vnímať príklady

súzvuku medzi verejnou a cirkevnou správou v obci či v meste. Koľko dobrého sa dá urobiť

v živej spolupráci a vo vzájomnej pomoci. Pomôžte nám osloviť pre vieru a pre život podľa

Božích princípov aj komunity Rómskeho etnika, ktoré je súčasťou našej spoločnosti na

Východnom Slovensku. Kultivovať sa navzájom vierou v Boha je jedinou možnou cestou.

Ináč to nepôjde. Podporte preto doslova misijné aktivity duchovných otcov, ktorí sa im

venujú.

Drahí bratia a sestry, všetkých vás povzbudzujem k tomu, aby ste na všetkých

postoch ktoré zastávate, či už v rodine, alebo v spoločnosti, obnovili v sebe zdravé katolícke

sebavedomie. Zdravé, nie arogantné! Chráňme si svoju vieru! Viera je dar, no leží v našich

rukách a našťastie aj v našich srdciach! O úprimnej viere v Božieho Syna predsa hovorí aj

Sväté Písmo v tom zmysle, že dokáže aj hory prenášať. Možno je to iba metafora, no predsa

je to často iba viera, ktorá nás samých dokáže preniesť ponad hory problémov a trápení,

pomáha nám obstáť v životných skúškach podľa vzoru Sedembolestnej Panny Márie, učí

nás zachovať si charakter i čisté svedomie, rozmnožuje v nás radosť i šťastie a uvádza nás

do pohybu keď nás sústavne nabáda na zmenu k lepšiemu. Sú toto snáď malichernosti?!

Prajem vám všetkým, aby ste dobre vykročili do začiatku Roka viery a aby ste mali

radosť z poznávania a odovzdávania svojej viery. Nech sa medzi nami neustále zosilňuje

jej svetlo! Požehnanie Trojjediného Boha Otca i Syna i Ducha Svätého nech vás v tom

sprevádza a zostane vždy s vami!

Mons. Bernard Bober