Láska k blížnemu

     Tomáš ŠPIDLÍK, SJ

     Láska k sebe, k Bohu a k blížnemu

     Mnoho sa niekedy hovorí o tzv. úplnej nezištnosti. Propagovali ju s veľkým nadšením najmä niektorí francúzski autori minulých storočí. La Rochefoucauld neváha tvrdiť, že sa v egoizme, v láske k sebe, každá cnosť utopí ako v mori. Napriek tomu všetkému však už Aristoteles upozornil, že také vznešené riešenie nijako nezodpovedá skutočnému životu a že mu dokonca ani zodpovedať nemôže. Komu by mohol byť dobrý ten, kto sa nestará ani sám o seba! Zbytočné je odvolávať sa na evanjelium. Tu sa síce vraví, že máme milovať blížneho ako seba samého (Mt 22, 39), nehovorí sa však, že ho máme milovať namiesto seba, robiť dobre len jemu a sebe nie. Ak sa nemá teda láska k blížnemu vyčerpať vo vznešených slovách, ak má prejsť do skutkov, musí byť usporiadaná. Musíme nájsť správny pomer medzi vlastnými záujmami a službou ostatným. Nie je to ľahké.

     Lež ani medzi láskou k Bohu a láskou k blížnemu nie je tak zrejmý pomer, ako by sa zdalo. Kresťanská výchova dvoch tisícročí nás naučila obidve spájať. Zabúdame na to, že nerozlučnosť obidvoch lások je vlastne jednotou dvoch protikladov, podivuhodnou jednotou, ktorou sa vyznačujú tajomstvá Boha samého. Na začiatku cesty k dokonalosti prežívajú kresťania skôr rozpor než jednotu oboch ideálov. Ako Abrahám, vecný príklad všetkým veriacim (porov. Gal 3, 6-7), starí askéti opúšťali svoje domy, príbuzných, priateľov. Lákala ich púšť a samota.

     «Dokiaľ človek neobjaví, že je na svete sám s Bohom,» píše sv. Albert Veľký, «nikdy nebude šťastný.» Apoftegmaty, anekdotické rozprávanie zo života otcov púšte, osvetľujú túto túžbu po samote výrokmi a príkladmi. O opátovi Arseniovi sa píše, že žiadal od Boha radu, ako by najlepšie spasil dušu. Počul potom zhora slová, ktoré sa na celé stáročia stali programom východných pustovníkov: «Utekaj pred ľuďmi, mlč, zachovaj si pokoj!» Uskutočnil túto radu tak dokonale, že sa to zdalo prehnané i samým mníchom na púšti. Opát Marek ho potom vľúdne napomenul: «Prečo pred nami utekáš?» Ale Arsenius stál pevne na svojom: «Boh je mi svedkom, že vás mám rád. Nemôžem však byť súčasne s Bohom aj s ľuďmi. Tam hore sú desaťtisíce a státisíce anjelov, všetci majú rovnakú vôľu. Medzi ľuďmi je to ináč. Majú vôľu rôznu, a práve preto nemôžem opustiť Boha a byť s ľuďmi.» Zdá sa teda skutočne nevyhnutný dôsledok, ktorý viedol k založeniu mníšskych rádov: slúžiť Bohu znamená opustiť svet a ľudí. Slovo mních pochádza z gréckeho monachos, sám, osamotený. «Mních je ten, kto sa odlúčil od všetkých,» píše Evagrius.

     Ide teda o to, ako zlúčiť úplnú a bezvýhradnú lásku k Bohu so starosťami o naše okolie. Odpoveď na túto otázku je neodlučiteľná od problému prítomnosti Boha vo svete a v človeku. V spoločnosti ľudí sa nám podarí myslieť na Boha a konať jeho vôľu iba vtedy, ak dokážeme vidieť Boha i v blížnych. Už na začiatku Starého zákona čítame, že človek je Boží obraz. (Gn 1, 26). Ale v pravom zmysle môžeme prežívať jednotu medzi svetom Božím a ľudským iba po vtelení Ježiša Krista. Preto sa prikázanie lásky k blížnemu, zjednotené s láskou k Bohu, nazýva novým prikázaním (Jn 13,34).

     V Starom zákone sa prísne zakazovala úcta obrazom. Naše kostoly sa, naopak, zaplnili podobami svätcov a svätíc. Hlavný dôkaz pre dovolenosť týchto malieb našli zástancovia obrazov proti ikonoklastom vo dvoch základných pravdách:

       1. Boh sám vytvoril v Ježišovi Kristovi svoj najdokonalejší obraz a pritom zároveň obnovil starý obraz Boží v každom človeku, ktorý hriech znetvoril.

       2. Úcta obrazom je, ako vravia teológovia, relatívna, prenáša sa na toho, koho obraz predstavuje. Neklaniame sa drevu kríža, to by bola modloslužba, ale ukrižovanému Spasiteľovi.

     Človek, ktorého stretávame na ulici a s ktorým sa stýkame, je Božím obrazom. Ak mu slúžime, ak mu vzdávame pravú úctu, slúžime samému Bohu. Cirkevní otcovia latinského jazyka mali námietky proti niektorým textom Písma, ako napr. v rozprávaní o Ezauovi a Jakubovi. Tam čítame, že sa Jakub pred bratom poklonil. Latinský výraz znie príliš vznešene. Hovorí sa tu o adorácii (adorare), ktorá je prísne vyhradená iba Bohu. Našli však vtipnú výhovorku, ako čeliť námietke: Jakub «adoroval» Ezaua, pretože v ňom videl obraz Boha samého.

     Táto výhovorka je pochopiteľne lingvisticky zbytočná. Napriek tomu však pekne osvetľuje kresťanský postoj v pomere k druhému. Úvahy o láske k blížnemu, ak idú do hĺbky, sa nevyhnú týmto základným pravdám:

     1. stvorenie človeka na Boží obraz;

     2. vtelenie Syna Božieho, Boh sa stáva človekom;

   3. Kristus sa výslovne stotožnil s človekom: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili (Mt 25, 40). Predĺžením Krista v dejinách je, ako vravia teológovia, jeho mystické telo, Cirkev, spoločnosť veriacich.

     Spasiteľovo človečenstvo nás neodvádzalo od jeho božstva, naopak nám ho priblížilo. Tak i ľudia, na ktorých sa dívame ako na údy spojené s hlavou, Kristom, ako ratolesti vštepené do kmeňa, nemôžu nás odvádzať od Boha. Umožňujú nám, naopak, preukázať Bohu to, čo by sme mu ináč preukázať nemohli: môžeme ho ošetrovať, opatrovať, dávať mu z vlastného nadbytku. Preto kresťanskí kazatelia radi zdôrazňujú túto pravdu: «Pozerajte sa na blížneho tak, aby ste v ňom videli samého Krista!» Tento pohľad viery je, pochopiteľne, podmienkou dokonalosti. Nesmieme však zabúdať na to, že je to len predpoklad na ďalšie konanie. I diabol totiž vidí v každom človeku Krista. Práve preto nás nenávidí. Ak prežívame teda túto pravdu my, musíme si potom dať väčší pozor, aby sme blížnemu neublížili. Kto kopne do sochy, o ktorej nevie, čo predstavuje, nemôže sa zrovnávať s tým, kto vie, že je to Kristova socha. Alvarez de Paz varuje preto duchovné osoby, aby si dávali pozor. U nich sú hriechy proti láske k blížnemu oveľa vedomejšími hriechmi proti Bohu samému. Zato však ich dobré skutky, i malé službičky lásky, sú neustálou bohoslužbou. Sv. Augustín píše: «Nikto nech nevraví: Veď hreším nanajvýš iba proti človekovi, ak nemilujem brata! Ako by si nehrešil proti Bohu, keď hrešíš proti láske. Boh je láska.»

     Morálne povinnosti k blížnemu majú charakter pozitívny i negatívny. Pozitívne sa dajú vyjadriť vetou evanjelia: Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci (Mt 7, 12). Negatívne vyslovená tá istá zásada znie: Čokoľvek nechceš, aby ti robili iní, nerob ani ty im! (porov. Tob 4, 16). Dobre však poukazujú kresťanskí kazatelia na to, ako je nebezpečné uspokojovať sa iba s hlásaním príliš všeobecných zásad lásky k blížnemu. I keď sa nemôžu vypočítať jednotlivé prípady denného života, v ktorých sa má láska prejaviť, je dobré naznačiť aspoň niektoré cesty na uskutočnenie ideálu. Vypočítavajú sa predovšetkým tieto vlastnosti kresťanskej lásky: je univerzálna, úprimná, činná.

     Univerzálnosť lásky

     Mravouka výslovne zdôrazňuje, že sa láska k blížnemu vzťahuje na všetkých, ktorých miluje Boh. Náš okruh stykov a dobrých skutkov je, pochopiteľne, obmedzený, napriek tomu však platí výzva Pseudo-Dionýza z Areopagu: «Čím širšie, tým viac božsky.» Nemôžeme zostať ľahostajní k utrpeniu a potrebám ľudí, i keď sú ďaleko a nám zdanlivo cudzí.

     Kresťanská láska sa preto vie preniesť cez osobné, rasové, stavovské, národné antipatie. Nepríjemné city a odpor k blížnemu majú niekedy dosť záhadný pôvod, inokedy sú odôvodnené objektívnymi nedostatkami, ako je napr. nepríjemný vzhľad, nevychovanosť, hrubosť, tvrdohlavosť, telesné chyby a choroby. Iní sa stávajú nesympatickými vlastnou vinou, ako napr. opilci, ľudia špinaví a otrhaní a pod. Lekári, nemocničné ošetrovateľky sa musia niekedy silne premáhať, aby mohli svoje povolanie zastávať. Čím to je, že niektorí svätci, ako napr. Peter Klaver, Vincent z Pauly, Jozef Cottolengo, cítili zvláštnu náklonnosť práve k tým chorým, ku ktorým sa ostatní približovali iba s veľkým sebazaprením? Táto ľahkosť býva odmenou za to, že od začiatku rázne a hrdinsky premáhali city odporu. Pravdaže, neradno, aby sme všetci v návale nadšenia pobozkali škaredého malomocného, ako to urobil sv. František z Assisi, ale musíme všetci mať toľko sily, aby sme potlačovali nechuť k našim susedom, známym, ku všetkým tým, ktorí s nami prídu do styku.

     Niektorí z nich majú nielen nepríjemné «vady», ale stretneme sa i s ľuďmi skutočne zlými. Kristus však chodil na obed i k farizejom i k publikánom, hovoril so Samaritánmi a vysvetlil svoje správanie pekným prirovnaním: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa u tých, čo vás prenasledujú, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Veď on dáva slnku vychádzať na zlých i dobrých a posiela dážď na spravodlivých i nespravodlivých (Mt 5, 45). Prirovnanie so slnkom sa zvlášť páčilo Pseudo-Makariovi a vysvetľuje ho takto: Slnko sa nemení podľa toho, na čo svieti, ani sa neumaže preto, že vysušuje blato. Tak by i kresťan nemal meniť svoju tvár podľa toho, s kým sa stretá. Má sa pekne správať k veriacim i neveriacim, svätcom i hriešnikom.

     Láska k nepriateľom

     V našom jazyku znie slovo nepriateľ dosť drasticky. Nejeden človek nás preto ľahko uistí, že žiadnych nepriateľov nemal. V Písme je naopak tento výraz častý, zvlášť v žalmoch. Jeho význam je však miernejší. Znamená jednoducho človeka, ktorý nám akokoľvek ublížil, i ľahulinko, slovkom alebo posmeškom. V tomto zmysle máme, pochopiteľne, nepriateľov mnoho, viac než vlasov na hlave (Ž 39, 13). V evanjeliu sa kladie výslovne dôraz na to, aby sme ani takých nevylučovali z kresťanskej lásky: Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú… Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia i mýtnici?(Mt5,43-46).

     Nepriatelia teda majú zvláštny význam v našom duchovnom vývoji. Na nich sa totiž ukáže čistota lásky, ktorá dáva a nečaká späť, lásky Božej a typicky kresťanskej (agape). Podľa tej sa totiž poznávajú Kristovi učeníci (porov. Jn 13,35). Prirodzené je mať rád toho, kto robí dobre. Ale pri prvej krivde sa náklonnosť zastaví a človek sa odvolá na zásadu: «Ako ty mne, tak ja tebe!» Evanjelium od nás žiada viac. Práve preto sa pýta: Čo zvláštne robíte? (Mt 5,47)

     Praktickú poznámku, ktorá sa týka lásky k nepriateľom, uvádza P. Calcagno. Vraví, že so skutočnými odporcami nebýva život ani taký ťažký, ako skôr «s nepriateľmi v obrazotvornosti, s tými, ktorých sme si vyrobili sami». Zvlášť tí, ktorí majú sklon k trúchlivosti, nosia v pamäti kadejaké nepríjemné slovko, z každej urážky vyvodia toľko dôsledkov, že majú zakrátko pocit, akoby boli v levovej jame. Ak zmenia miesto, istú dobu to ide, ale skoro si zasa nájdu niekoho, kto im ubližuje. O takých ľuďoch platí, že musia viac znášať seba než svojich nepriateľov.

     Dvojtisícročná kresťanská tradícia zanechala svoje viditeľné stopy v spoločenskom správaní kultúrnych národov. Pravidlá slušnosti nariaďujú mnoho vonkajších foriem lásky: treba ustúpiť starším, dať prednosť druhému, ponúknuť jedlo a pod. Kto nechce byť hrubým, toto všetko zachováva. Vieme však zo skúsenosti, aká odporná je vonkajšia zdvorilosť tam, kde chýba vnútorná náklonnosť. Sv. Pavol nabáda kresťanov, aby mali lásku bez pretvárky (Rim 12, 9). To neznamená, že by sme museli vonkajšie formy slušnosti odhadzovať ako pokrytecké, ale máme sa pokúsiť oživiť ich, dať im zmysel. Na to pochopiteľne nestačí lacná dobrosrdečnosť, žoviálnosť, ale skutočná vnútorná úcta k druhému a snaha poslúžiť mu.

     Láska v slovách

     Právom za zdôrazňuje, že «láska sa prejavuje viac v skutkoch než v slovách» (sv. Ignác z Loyoly). Nezabúdajme však na to, že v ľudskom styku i slová sú skutky. Lásku rušia slová podráždené a urážlivé. Preto starozákonné knihy Kazateľ (por. 6, 5), Príslovia (15, 1) chvália tých, čo vedia hovoriť pokojne. «Láskavá odpoveď hnev upokojuje, zlosti dá vzplanúť trpké slovo.» Uštipačné poznámky môžu platiť za žart, podobne ako buchnutie po pleci. Musí sa pochopiteľne merať správne sila takého buchnutia. Sú údery, ktoré už žartom nie sú, rozhodne nie pre tých, ktorí ich dostali. V tom prípade by sa nemal smiať ani okolostojaci. Je totiž veľký rozdiel medzi nevinným smiechom a škodoradosťou.

     Ťažké býva spolužitie s ľuďmi, ktorí síce svoju prácu urobia, ale pri všetkom musia protestovať, odvrávať, vyhľadávať chyby a radiť, ako všetko malo byť ináč. Zlozvyk rastie niekedy do takej miery, že sa zdá, akoby dotyčný nemal nijakú inú zásadu a iný program než opak toho, čo robia iní, odporovať tomu, kto rozpráva. Iste nepôsobí mile spoločník, ktorý sa sám o rozhovor nestará, hneď však ožije a odporuje, len čo začne reč niekto iný.

     Netreba hádam upozorňovať na to, ako porušujú lásku k blížnemu všetky druhy klamstva, ohováraní, donášania. Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, píše sv. Jakub (3,2). Preto i príslovia všetkých národov varujú pred zlým používaním jazyka. V Bavorsku sa napr. vraví: «Ak je česť v srdci, ovláda i jazyk.» Arabi zasa vravia: «Ak máš hovoriť, nech sú tvoje slová lepšie ako tvoje mlčanie.»

     Antické názory na priateľstvo

     Nie je ľahké o priateľstve písať. Veľkú úlohu tu totiž majú city. Tie sa potom ťažko vyjadrujú v pojmoch. Napriek tomu sa však pokúšali ľudia už od najstarších čias vysvetliť vzájomnú príťažlivosť, ktorá niektoré osoby spája. Starí «fyzici» hľadali preto príčinu priateľstva či nepriateľstva vo všeobecnom zákone príťažlivosti, alebo naopak odpudivosti telies. Deje sa to na základe podobnosti alebo rozdielnosti? To nemohli rozhodnúť. Sokratovi sa zdali tieto teórie príliš všeobecné a vycítil ich príliš materialistický tón. Priateľstvo nie je príťažlivosť tela,  je to niečo, čo sa vyskytuje len u rozumných bytostí, u ľudí. Tí sa môžu učiť, ako si vedome priateľov získavať, môžu sa slobodne združovať, napr. vo filozofických školách, ktoré v staroveku neboli ústavmi, ale skôr zväzmi priateľov.

     Aristoteles má o priateľstve dlhú kapitolu v Etike. I on si kladie otázku, v čom má základ vzájomná príťažlivosť. Láka nás to, čo je nám milé. Toho je však mnoho. Človeku je milý zisk, zábava, ale aj cnosť. Preto sú tri druhy priateľstva: zo zisku, pre zábavu a z cnosti. Priateľstvo ziskuchtivé a pre zábavu nie je pravé. Nemilujú sa tie osoby, ale vec, ktorú si navzájom sprostredkujú. Preto sú tieto priateľstva aj nestále. Rozpadnú sa, keď nádej na zisk a zábavu opadla. Cnosť však patrí k človeku samému a je stála. Preto sa majú skutočne radi len ľudia cnostní. Predpokladá sa, že sa spolu stýkajú. Aby však ľudia mohli ľahko spoločne žiť, nazdáva sa Aristoteles, medzi nimi musí byť určitá rovnosť a podobnosť zmýšľania. Pythagoras odporúčal, aby mali spoločný i majetok.

     Kresťanské priateľstvá

     Namieta sa niekedy, že priateľstvo kvitlo iba v pohanskom svete. Kresťanstvo hlása nutnosť odpútať sa od všetkého, i od príbuzných a priateľov, premáhať city a sklony. Zdokonaľuje síce lásku, ale pravá láska je univerzálna, široká, zahrňuje všetkých. Proti tomu sa však dá uviesť, že kresťanstvo zdokonaľuje pomer človeka v spoločnosti. Tá by však bola bez priateľstva studená a tvrdá. Kresťanstvo zušľachťuje duše. Jemná duša sa potom rada zdôverí priateľovi.

     V Písme čítame najkrajší príklad verného priateľstva medzi Dávidom a Jonatánom (1 Sam 20, 17). Potom, čo Dávid zabil Goliáša, Jonatán ho miloval, ako miloval svoj život. Toto priateľstvo nedokázala rozbiť ani nenávisť okolia, ani vojna, ani vzdialenosť. O priateľstve hovorí často kniha Prísloví. Odporúča vedieť rozlišovať medzi pravými priateľmi a príživníkmi, ktorí pochlebujú. Sirach dáva rady (porov. 6, 5 nasl.), ako si pravých priateľov získať: stať sa hodnými lásky, báť sa Hospodina. I pomer Krista Pána k učeníkom mal charakter skutočného a pravého priateľstva: Už vás nenazývam sluhami… Nazval som vás priateľmi (Jn 15, 15). Je však aj to pravda, že kázanie Mesiáša i apoštolov sa sústredilo na to, aby vyzdvihli lásku, teda pojem širší a základný.

     Priateľstvo však je jeden spôsob, ako lásku uskutočňovať. Použili teda i kresťanskí autori staré filozofické úvahy. Západný svet sa zoznámil s antickými názormi peknou Cicerovou knižkou 0 priateľstve. Tu našli inšpiráciu sv. Augustín, sv. Ambróz, sv. František Saleský, ale i humanisti, literáti, ako napr. Montaigne. Metafyzické úvahy filozofov o spojení priateľov akoby v jednej osobe (amicus alter ego – priateľ je druhé «ja») doplnili kresťanskú náuku o láske.

     O priateľstve sa veľa písalo i v stredoveku. Richard od sv. Viktora tu vidí odlesk života Najsvätejšej Trojice. Preto vraj nie je dokonalé priateľstvo medzi dvoma, ale medzi troma. Je tu i klasické dielko Aelreda z Rievalu, cisterciánskeho opáta z 13. storočia, O duchovnom priateľstve. Jeho autor vynikal od mladosti spoločenskou povahou a aj ako opát videl okolo seba stále mnoho priateľov. Je presvedčený, že priateľstvo pochádza priamo od Boha a je stopou jeho dokonalej jednoty. Vo svete, ako ho Boh stvoril, malo panovať dokonalé priateľstvo medzi všetkými ľuďmi. Láska a priateľstvo boli to isté. Hriech nás však rozdelil, vznikol egoizmus a žiadostivosť. Kresťanská láska sa snaží o to, aby premohla hriech, preto musí byť univerzálna, zahrňovať dobrých i zlých. Priateľstvo je však čosi užšieho. Je iba medzi dobrými. Kresťania majú jedinečný prostriedok, ako priateľstvo nadväzovať a udržiavať: lásku k Bohu. Boh je v strede života.

     Čím viac sa blížime ku stredu, tým viac sa tiesnime k sebe navzájom. Priateľstvo v Bohu je trvanlivé, pretože Boh je večný. Na ceste k cieľu človeka je priateľstvo prostriedkom dokonalosti: «Skrze priateľa človeka sa staneme priateľmi Bohočloveka.» Od priateľa človeka sa naučíme priateľsky stretávať s Bohom. Podľa Aelreda je duchovné priateľstvo, ak je čisté, cesta, ktorá vedie k mystickému stupňu spojenia s Bohom. Pozmenil si pre seba text sv. Jána (1 Jn 4,16): Kto ostáva v priateľstve, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom.

         Dobré a zlé priateľstvo

     Katolícka morálka chváli pravé priateľstvo, pretože podporuje cnosť. Nezavrhuje ani nižšie druhy priateľstva, založeného na zisku a potešení, ak ide o zisk čestný a o zábavu dovolenú. Účinok pravého priateľstva je taký dobrý, že i sv. Ján Vianney si povzdychol: «Trochu priateľstva, to je všetko, čo potrebujem!» Montaigne sa priznal, že ho pred hrubými a nízkymi sklonmi uchránilo iba dobré priateľstvo. Priateľstvo je «akási zvláštna cnosť», mieni sv. Tomáš Akvinský. Nie sú však všetky cnosti pre každého rovnako uskutočniteľné. Pravé priateľstvo sa vyskytuje preto dosť zriedka. Komu sa ho dostalo, tomu potom ukladá i zvláštne mravné povinnosti. Sú rôzne, ale takmer všetky sa dajú zaradiť do pojmu vernosti. Tá sa prejavuje stálou snahou vyhnúť sa všetkému, čo by priateľstvu škodilo, a nezabúdať na to, čo ho udržuje (rozhovory, listy, vychádzky atď.). Veľkým klinom rozbíjajúcim priateľstvá je nedostatok dôvery, bezdôvodné tajnostkárenie. Nikto nie je povinný dôverné priateľstvo nadväzovať; ale je proti láske ten, kto z náladovosti rozbíja priateľstvo, ktoré sa vyvinulo.

     Ako pravidlo rozumného postoja platí obyčajne zásada: dobré je to priateľstvo, ktoré nás činí lepšími. Nevedú však k tomu všetky spriatelenia. Mravouka varuje predovšetkým pred štyrmi druhmi.

     1. Priateľstvo «výlučné», «partikuláme». Usporiadaný život sa vyznačuje rovnováhou. Ak venuje niekto celý svoj citový život druhému tak, že už pre ostatných ľudí nemá porozumenie a záujem, potom priateľstvo minulo svoj cieľ spájať ľudí. Príčinou rozbrojov býva taká výlučná náklonnosť niektorých členov rodiny. V ústavoch, rehoľných spoločnostiach, malých spolkoch rozbíjajú výlučné priateľstvá jednotu celku a kamarátskeho ducha.

     2. Prehnaná túžba po priateľstve. Každá cnosť má svoju mieru. Nemôže sa pre priateľstvo zanedbávať práca, štúdium. Príliš častý styk je i stratou času a pracovnej energie. Ten, kto sa bez priateľa nezaobíde, stáva sa citlivý, sentimentálny, žiarlivý.

    3. Priateľstvá zmyslové. Príťažlivosť k druhej osobe sa niekedy zakladá na jej telesných prednostiach, ako je napr. vzhľadná postava, ľúbivý hlas a pod. Také priateľstvá sa vyskytujú ľahko v čase dospievania, najmä v ústavoch pre chlapcov alebo dievčatá. Sú to obyčajne sympatie povrchné, prchavé. Nebezpečné sa môžu stať tam, kde sa prejavia začiatky zmyselnosti.

    4. Priateľstvá zmyselné. Kde sa prebudia hrubé telesné sklony, tam už by sa slovo priateľstvo nemalo vôbec používať. Ako druh mravnej prevrátenosti sa tieto sklony niekedy prejavia u detí, pred dospievaním, ale i neskôr.

          Priateľstvá medzi ľuďmi, ktorí žijú spolu

     Priateľstvo je liekom proti osamelosti. Tou, ako sa zdá, netrpia ľudia žijúci v rehoľných spoločnostiach, v internátnych ústavoch, letných táboroch. Čaro a sila spoločného života je v jednote a v úplnej rovnosti. Všetky výnimky sa považujú za rušivý zvuk v harmónii. Takúto výnimku tvorí i dôverné priateľstvo dvoch či troch, ak žijú v neustálom styku s desiatimi inými. Preto býva veľmi prísne posudzované. Konštitúcie sv. Bazila si výslovne želajú, aby sa mali úplne rovnako radi tí, ktorí sa zišli v spoločnom živote: «Kto má väčšiu náklonnosť k jednému z bratov, krivdí všeobecnej láske a spoločnosti.» Sv. František Saleský napísal pekný spis o priateľstve. Napriek tomu si však želá, aby sa mali rady všetky rehoľné sestry rovnako a bez rozdielov. Láska by mala byť odstupňovaná podľa cnosti. Nevieme však, kto je cnostnejší. Nezostáva teda než mať rád všetkých rovnako. Sv. Jana Františka zo Chantalu, ktorá by sa mohla nazvať priateľkou sv. Františka, priamo prenasledovala v konvente náklonnosť jednej sestry k druhej.

     I v školách a v detských útulkoch skúsení vychovávatelia obyčajne rozháňajú tých, ktorí sú veľmi často pospolu. Táto prísnosť má však svoje nevýhody. Kto má rád všetkých, možno nevie, čo je to mať rád skutočne. Azda najrozumnejšie sa k tomuto problému postavila sv. Terézia. Poznala totiž, že je značný rozdiel medzi spoločnosťami veľkými a malými. Medzi mnohými ľuďmi, vo veľkom dome, sa jedinec stráca. Potrebuje teda priateľa. V malej skupinke (sv. Terézia má na mysli takých 13 sestier pospolu) nech sa priateľstvo netvorí pod nijakou zámienkou, i keby sa zdalo sväté.

     Priateľstvá medzi mužom a ženou

     Antickí autori neverili, že by žena bola schopná múdrosti a stálosti. Chýba tu teda rovnosť, ktorú pravé priateľstvo vyžaduje. Dnes, pochopiteľne, nemôžeme prijímať zásadu, že by bola žena tvor nižší, napriek tomu však i moderná psychológia stále potvrdzuje, že žena je «iná» než muž. Ich vnútorná štruktúra sa značne líši. Proti tomu sa, pravdaže, dá uviesť dôvod, že pravé priateľstvo je duchovné. Cnosť a veľké ideály sú rovnako pre všetkých. Muž i žena môžu mať rovnaký názor na život, prácu, spoločnosť. Nemôže sa teda tvrdiť vopred a zásadne, že by nebolo priateľstvo medzi mužom a ženou vôbec možné. Dôvody proti nemu však majú praktický charakter. Priateľstvo si vynúti dôverný a častý styk. Kto potom zaručí, že telo a nižšie city nie sú oveľa silnejšie než duch?

     V obyčajnom živote bývajú časté kamarátstva medzi chlapcom a dievčaťom v detských alebo raných študentských rokoch. Nie sú trvalé, stačí maličkosť, aby bolo po všetkom. Rodinný život a všetko, čo mu predchádza, potom vedú iným smerom.

     Delikátnejšou sa stáva otázka u duchovných osôb. Vedenie duší a spoveď vyžadujú dôverné priznania. Dobrá duša, ktorá dostáva od spovedníka rady, si ho prirodzene váži. Spovedník potom cíti obdiv, keď pozoruje lásku k cnosti a snahu o dokonalosť. Že tu však hrozí nebezpečenstvo, je zrejmé. Nie každý, kto duchovne začína, duchovne končí. Preto píše sv. Vincent z Pauly svojim rehoľníčkam: «Prosím Boha, aby dal našim sestrám milosť nepriľnúť k nijakému spovedníkovi… A z celého srdca sa modlím, aby nijaký spovedník nepriľnul k vám. To by vás zahubilo.»

     V živote svätcov je však dosť príkladov, ako sa strohosť mužského boja o zásady evanjelia vyvažovala stykom s afektívnym nadšením lásky k Bohu u ženskej svätice. Priateľstvom sa dá nazvať vzťah sv. Jána Zlatoústeho k Olympiade, sv. Františka z Asssi a sv. Kláry, sv. Františka Saleského a sv. Jany Františky zo Chantalu. Vtipne však odpovedal sv. Teodor Studita mníchovi, ktorý sa odvolával na to, že i sv. Pavol mal priateľky: «Môžeš ich mať, ale len tak, ako ich mal sv. Pavol!» Krátko sa dá teda povedať, že priateľstvo medzi mužom a ženou je možné a dobré len tam, kde duchovné záujmy zatlačia do pozadia telesnú príťažlivosť. Duch totiž spája trvale a skutočne v Božej láske.

Viac v knihe: Tomáš ŠPIDLÍK: Pramene svetla, SSV : Trnava.

Zdroj: http://www.jezuiti.sk