Kristus vstal zmŕtvych!

Dnes oslavujeme Pánovo Zmŕtvychvstanie. O vzkriesení zvykneme väčšinou meditovať a kázať len vo vzťahu k nám. Hovoríme o jeho dôkazoch a dôsledkoch vo vzťahu k nám. Poprípade povieme, že Vzkriesenie je pečaťou hodnovernosti od Boha Otca.

To, že Kristus zomrel za svoju pravdu, je svedectvom toho, že bol presvedčený o tom, že má pravdu, ale to, že vstal z mŕtvych, je potvrdením z Božej strany, že skutočne mal Pravdu. Božie Slovo nám tvrdí, že vzkriesenie nie je len púhym faktom, slúžiacim ako „bezpečný dôkaz“ pravosti Ježiša, nie je tiež predovšetkým dôkazom pravdy alebo moci, ani nie je predovšetkým počiatkom cirkvi a nového stvorenia. To všetko prichádza ako dôsledok, ako ovocie. Vzkriesenie sa nesmie zužovať na čiste verejný, vonkajší fakt, ktorý sa týka dejín alebo cirkvi, akoby snáď Boh Otec Ježiša vzkriesil len kvôli týmto skutočnostiam a nie pre neho samého.

P. Raniero Cantalamessa pravdivo tvrdí, že vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nežnosti, s ktorou Boh Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí Ježiša, Syna človeka zo smrti. Ježiš, ktorý je Pravý Boh, ale súčasne skutočný a pravý človek, je ako človek budený Božím Slovom, ktoré je živé a účinné. Sv. Pavol na začiatku listu Rimanom hovorí, že Syn, ktorý telom pochádza z rodu Dávidovho, bol Duchom Svätým vo svojom zmŕtvychvstaní uvedený do moci Božieho Syna. (zrov. Rim 1,1-4) Teda Vzkriesenie je predovšetkým aktom nesmiernej nehy, s ktorou Otec v Duchu Svätom svojím Všemohúcim Slovom budí svojho Syna zo smrti po jeho nesmiernom utrpení a ustanovuje ho Pánom. Ak tu užívame slovo Pán, máme na mysli to, čo toto slovo u Židov znamenalo. Vieme, že bolo náhradou za Božie meno, ktoré s preveľkej úcty voči Bohu nevyslovovali. Ježiš aj ako človek je po svojom Vzkriesení zbožštený. Vzkriesenie je aktom Najsvätejšej Trojice. Je to samotný vrchol Božieho konania v dejinách, najväčší dôvod jeho slávy. Od tohto okamžiku bude Boh známy ako „ten, ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša Krista“ (2 Kor 4,14; Gal 1,1; Kol 2,12).

Vzkriesenie je predovšetkým darom Otca jeho vyvolenému Synovi, v ktorom našiel zaľúbenie; je opätovným objatím po krutom „rozdelení“ kríža, činom nesmierne nežnosti Otca. Je akýmsi Božím výkrikom ako to naznačuje prorok Izaiáš 42,14. „Bol príliš dlho ticho, mlčal, premáhal sa, ale teraz kričí“. Ježišovo Vzkriesenie je výkrikom, ktorým Boh prerušil svoje „mlčanie“. Aj v historickom slede patrí ľudským svedkom tejto udalosti až druhé miesto. Okamžiku Vzkriesenia nebolo prítomne žiadne ľudské stvorenie. Prvé slová, ktoré Cirkev vedená Duchom Svätým, vložila do úst Vzkrieseného Syna v introite veľkonočnej omše, sú radostným zvolaním Syna k Otcovi: „Vstal som z mŕtvych a znova som s s Tebou!“ Tieto slová sú prevzaté zo žalmov (3; 138) a od najstarších dôb sú pripisované Vzkriesenému Ježišovi.

Obľúbený výraz autorov Nového zákona pre skutočnosť Vzkriesenia je grécke sloveso „egeiro“. Vyjadrené obrazne, Otec v hrobe pristúpil k Ježišovi, ako keď sa tíško približuje otec alebo mama k postieľke spiaceho dieťaťa a prebudil ho zo spánku smrti. Evanjelium rozpráva, že Ježiš ráz pristúpil k máram, na ktorých ležal mŕtvy chlapec a zvolal: „Chlapče, hovorím ti vstaň!“ A mŕtvy sa hneď posadil; Ježiš ho odovzdal jeho matke (Lk 7,14). A teraz Boh Otec koná podobne. Pristupuje k Ježišovi ležiacemu v hrobe a volá: „Syn môj, hovorím Ti, vstaň!“ A Ježiš sa dvíha a vstáva z mŕtvych. Táto Otcova aktivita sa týka Krista ako človeka, pretože Večné Slovo nikdy nepodľahlo porušeniu. Preto ak takto jednal s jedným z nás kvôli nám ostatným, môžeme dúfať, že aj s nami bude jednať rovnako kvôli nemu.

Deň Vzkriesenia je skutočne „deň, ktorý učinil Pán“, „tento div sa udial pred našimi očami“, ako to spievame vo veľkonočnej liturgii. Ježiš je „kameň, ktorý stavitelia zavrhli, ale pred Bohom je vyvolený a vzácny“. Boh Otec z neho urobil základný kameň nového sveta. Tým ukázal, že Synovu obetu prijal a jeho poslušnosť mu je milá. Vzkriesenie je v tomto zmysle korunou obeti na kríži a my pri každej svätej omši môžeme povedať: „Tvoju smrť zvestujeme, tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve…“

Sv. Peter vo svojom liste hovorí: „Nech je zvelebený Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojom veľkom milosrdenstve Vzkriesením Ježiša Krista z mŕtvych znovuzrodil pre živú nádej…“ Prvy list Petrov dáva do zvláštnej súvislosti so Vzkriesením Pána práve čnosť Nádeje. Vzkriesením Ježiša nám nedal Otec len „bezpečný dôkaz“ o sebe, ale aj „živú nádej“. Kresťanská nádej sa narodila na Veľkú noc. Evanjelia zaznamenali mnoho výrokov o viere a o láske, ale o nádeji ani jeden. Za to v učení apoštolov po Veľkonočných udalostiach dochádza doslova k akejsi explózii nádeje ako pojmu, ale aj k jej prežívaniu a nádej si vydobýva postavenie jednej zo základných súčasti kresťanského života, spolu s vierou a láskou. (1 Kor 13,13).

Môžeme hovoriť najmenej o dvoch dôvodoch nádeje. Prvým je skutočnosť, že Boh vzkriesil Krista pre naše ospravodlivenie. V Kristovom vzkriesení Boh ničí korunný dôkaz, corpus delicti nášho hriechu. Zjavuje nám Lásku, ktorá je tak mocná, že môže zničiť naše hriechy aj s ich dôsledkami, ak robíme pokánie. Zjavuje nám Lásku, ktorá má moc oživiť tých, ktorých zahubil náš hriech, ktorá má moc vzkriesiť potratené deti, alebo vyhynuté druhy rastlín a zvierat, ktoré človek svojou nerozumnou hriešnosťou zničil a stále ničí.

Druhým dôvodom nádeje je, že Kristus svojim zmŕtvychvstaním otvoril možnosť života s Bohom po smrti. Ako to vyjadrujeme v každej sv. omši: „očakávame splnenie blaženej nádeje…“ To, čo starozákonní spravodliví mohli vidieť len akoby z diaľky a po čom túžili, po ustavičnom prebývaní s Bohom ,pretože byť s Bohom je vrchol radosti, to sa teraz v Kristovi naplnilo. Prelomil hrozný múr smrti a týmto prielomom ho teraz všetci môžu nasledovať. V ňom sa človek dostal až na nebesia a on je Cesta, Pravda i Život. Naša Cesta, Pravda aj o nás, a náš Život.

Môžeme otvoriť svoje srdce živej nádeji prameniacej z Kristovho Vzkriesenia a môžeme sa vystaviť jej obnovujúcemu dychu. Sv. Peter tento stav nazýva „znovuzrodením“. Práve rodiaca sa nádej viedla apoštolov k tomu, že radostne ohlasovali „Vstal z mŕtvych!“ Cirkev sa rodí z nádeje a pokiaľ si prajeme nový rozmer viery, ktorá by znovu dobyla svet pre Krista, musí sa znovu v nás oživiť táto nádej, bez nej to nejde.

Najobľúbenejší svätec ruského národa, ktorý je uznávaný za svätého aj zo strany Katolíckej cirkvi, Sv. Serafin Sarovský, strávil celú desiatku rokov v lese v mlčaní. Neprehovoril ani na svojho rehoľného spolubrata, ktorý mu raz za čas nosieval nejakú stravu. Nakoniec na Boží pokyn toto svoje mlčanie ukončil. A začali k nemu prichádzať mnohí ľudia. Čím ďalej početnejším návštevníkom vychádzal v ústrety so slovami: „Potešenie moje, Kristus vstal zmŕtvych!“

Len vtedy môžeme človeka nazvať potešením, keď vnímame jeho úžasnú budúcnosť „Vzkriesenie spolu s Kristom“. Otvorme dnes svoje srdce Vzkriesenému Pánovi, aby nás mohol pretvoriť svojím osláveným bytím skrze Eucharistiu.

P. Bernardín Šmid, OFM
(Spracované podľa P. Raniera Cantalamessu: „Život pod vládou Kristovou“ s niekoľkými postrehmi autora)
www.frantiskani.sk/kazatel

Zdroj:http://www.postoy.sk/kazen_velkanoc