Odpovedať na povolanie k evanjelizácii

Začiatok nového roka je vždy dobrou príležitosťou na nové predsavzatia a stanovenie cieľov na budúce mesiace. Po telesnej stránke sa môžeme rozhodnúť pravidelne cvičiť, jesť menej nezdravých jedál a schudnúť. Pokiaľ ide o domov, môžeme si predsavziať, že viac času venujeme rodine a menej sledovaniu televízie. Môžeme sa rozhodnúť, že sa konečne dostaneme k tým opravám domu, o ktorých sme uvažovali.

A čo naše duchovné ciele? Môžeme urobiť nejaké kroky, ktoré nám tento rok pomôžu ešte viac sa priblížiť k Pánovi? A možno cítime povolanie ísť a plnšie mu slúžiť. V tejto oblasti si môžeme vybrať veľa vecí. Tento rok v našej redakcii vnímame, že Boh chce, aby sme každého povzbudili pozrieť sa na oblasť, ktorá je jeho srdcu veľmi drahá: povolanie k evanjelizácii.

Vieme, že evanjelizácia je pre Pána dôležitá, pretože to bolo jeho posledné prikázanie, ktoré nám dal pred vystúpením do neba: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Prečo je pre Pána taká dôležitá evanjelizácia? Použime analógiu. Predstavte si rodinu, v ktorej sa polovici detí darí a druhá polovica má problémy alebo je stratená. Predstavte si, aká ťažká situácia to musí byť pre rodičov. Chcú, aby sa ich deťom dobre vodilo, a bolí ich, keď vidia, že niektoré z nich trpia. Podobne náš nebeský Otec chce, aby každý človek na zemi prijal jeho lásku, požehnanie a vykúpenie. Chce, aby každý žil šťastný, produktívny život pod jeho vedením. Chce to až tak veľmi, že nás všetkých povolal, aby sme spolupracovali s ním na tomto diele. Chce, aby sme sa všetci pokladali za jeho vyslancov, ktorí ohlasujú jeho slová života (2 Kor 5, 20).

Keď začíname nový rok, prosme Pána, aby nám dal väčšiu túžbu „konať dielo evanjelistu“ (2 Tim 4, 5). Prosme ho, aby nám dal jasné poznanie a odvahu, ktorú potrebujeme na splnenie takého veľkého povolania.

Je to práca, ale oplatí sa

Povedzme si to otvorene: evanjelizácia je namáhavá práca. Vyžaduje od nás úsilie a plánovanie a vždy so sebou prináša aj riziko, že nás odmietnu. Avšak akékoľvek zdráhanie sa, ktoré cítime, sa začína rozplývať, keď pochopíme, ako veľmi Ježiš plače nad ľuďmi, ktorí ho nepoznajú alebo nepraktizujú svoju vieru.

15. kapitola Lukášovho evanjelia zdôrazňuje, ako veľmi Boh chce, aby sa stratení vrátili k nemu domov. Ježiš v tejto kapitole rozpráva tri rôzne podobenstvá, ktoré sa zameriavajú na tému stratenia a nájdenia. Ježiš v každom z troch príbehov – o stratenej ovci, stratenej minci a stratenom synovi – kladie veľký dôraz na konečný výsledok. Keď napríklad pastier nájde stratenú ovcu, zavolá svojich priateľov, aby sa s ním radovali. Keď žena nájde stratenú mincu, aj ona sa raduje s priateľmi. A keď sa stratený syn vrátil domov, jeho otec usporiadal veľkú hostinu.

Všetci sa môžeme nájsť v týchto príbehoch. Buď sme stratili dieťa v dave alebo sme sa sami v detstve stratili. Keď rodičia stratia dieťa, všade ho hľadajú. Ak sa stratené dieťa nenájde, začínajú mať strach a horúčkovito premýšľajú. Keď sa však dieťa nájde, rodičia zakúsia veľkú úľavu, radosť a šťastie. Podobne na nás stále myslí Ježiš. Tak veľmi nás miluje a strachuje sa o nás, keď sa od neho odlúčime. Chce nám len dobre, a preto je šťastný, keď sa k nemu vrátime.

Vidieť súvislosti

Tieto podobenstvá nám dávajú nazrieť do Božieho zmýšľania. Ježiš v podobenstve o stratenej ovci hovorí: „Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú“ (Lk 15, 7).

Ježiš sa veľmi teší, že je s nami. Váži si, keď prídeme na svätú omšu alebo keď sa modlíme. Je spokojný, keď sa o jeho lásku delíme v rodine, medzi priateľmi a núdznymi. Teší sa, keď ho chceme podľa svojich najlepších možností nasledovať a byť ako on. Hoci sa mu tieto situácie páčia, ešte viac sa mu páči, keď sa vráti domov niekto, kto nepraktizoval svoju vieru. Je to pre Ježiša také dôležité, že nás žiada, aby sme zanechali deväťdesiatdeväť – vlastne vystavili určitému riziku tých, ktorým sa dobre darí – a hľadali tých stratených.

Vidíte Božie zmýšľanie? Vidíte, ako usilovne hľadá stratených, tak ako otec márnotratného syna vyčkával svojho chlapca? Vidíte, ako veľmi chce, aby všetky jeho deti prišli k nemu domov? Počujete, ako vás volá, aby ste šli do sveta a hľadali tých, ktorí sú ďaleko od neho? Nekončí sa to však výzvou na evanjelizáciu. Boh tiež túži, aby sme sa spolu s ním radovali vždy, keď sa stratený vráti domov. Chce, aby sme spolu s ním oslavovali!

Údolie suchých kostí

Prorok Ezechiel žil v babylonskom vyhnanstve. Dostal od Boha videnie, ktoré ho naplnilo nádejou. Vo videní videl údolie plné suchých kostí – symbol pre židovských spolubratov v Babylone. Cítili sa vyschnutí a bez života podobne ako kosti. Stratili nádej, lebo sa cítili odlúčení od Boha a nepoznali cestu späť. Boh prikázal Ezechielovi, aby suchým kostiam povedal jeho slová. A keď to urobil, tie sa spojili a vytvorili silné vojsko naplnené Duchom Svätým (Ez 37, 1 – 14).

Boh podobne mnohých z nás postavil do situácií, kde nás obklopujú ľudia, ktorí sa cítia duchovne suchí. Môžu to byť členovia rodiny, priatelia, susedia alebo spolupracovníci. A podobne ako Ezechielovi hovorí aj nám, aby sme hovorili jeho slová a pomáhali priviesť tých ľudí späť k životu. Chce, aby sme im hovorili o jeho prisľúbení vykúpenia a nového života. Chce, aby sme ich povzbudzovali prísť k Ježišovi. Chce, aby sme im povedali: „Boh vás miluje a chce vás naplniť svojím Duchom a dať vám veľa požehnaní.“

Boh vo videní povedal Ezechielovi, aby ohlásil Božiu túžbu vdýchnuť Izraelitom život, aby „ožili“ (Ez 37, 9). Boh podobne chce, aby sme hovorili ľuďom, že ich chce naplniť svojím životom, životnou silou a dať im cieľ. Chce, aby sme vedeli, že to nie je len otázka dobrej teológie. Božia sila, ktorá v nich prúdi, ich privedie späť k životu.

Je na nás, aby sme poslúchali Božie príkazy. Musíme uveriť, že Boh chce, aby sme sa stali jeho hlasom vo svete a dvíhali ľudí z ich „údolí“ suchých kostí. Boh je pripravený priviesť domov ľudí, ktorí sú od neho ďaleko. Je pripravený vyviesť ich z hrobov beznádeje, hriechu a odlúčenia od neho. A túži, aby sme s ním spolupracovali na tomto veľkom diele!

„Vždy buďte pripravení“

V súvislosti s povolaním evanjelizovať nemôžeme nespomenúť krátky verš z Prvého Petrovho listu. Peter na začiatku verša píše: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach“ (1 Pt 3, 15). Vyzýva nás, aby sme zasvätili svoj život Ježišovi a uistili sa, že naše srdce ho miluje a páči sa mu v našom každodennom živote.

Peter však potom pokračuje: „Stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15). Teda okrem toho, že každý deň odovzdáme svoj život Pánovi, mali by sme byť pripravení o Pánovi aj svedčiť. Mali by sme byť pripravení hovoriť o svojej viere osobne a hmatateľne, mali by sme hovoriť jasne a zanietene o Ježišovi a svojom vzťahu k nemu. Peter samozrejme rýchlo dodáva, že by sme to mali robiť „skromne, s bázňou“ (3, 16).

Predstavte si, akú radosť by to urobilo Ježišovi, keby každý z nás poslúchol Petrovu radu! Predstavte si, aký šťastný by bol Pán, keby sa mu každý z nás každý deň zasvätil a hľadal možnosti, ako o ňom svedčiť ľuďom v našom okolí, ktorí sú duchovne suchí. Aj keby sme neboli celkom úspešní, Ježiš by sa z nášho úsilia radoval. A keď sa k nemu niekto vráti vďaka nášmu svedectvu, celé nebo sa bude radovať a sám Ježiš nám povie: „Správne, dobrý a verný sluha“ (Mt 25, 21).

Prevzaté z mesačníka Slovo medzi nami č. 1/2011